Modely databázových systémov

Objektovo orientovaný model

Objektovo orientovaný model vznikol fakticky už niekedy v 70-rokoch minulého storočia, ale významného komerčného využitia sa dočkal až v 90-tych rokoch. Dôvodom pre tento náhly nástup boli vtedajšie relačné databázové systémy (označované anglicky RDBMS Relation Databaze Management Systems), ktoré neboli schopné pracovať so zložitými dátovými typmi, ako sú obrázky, zložité výkresy a zvukové súbory a videosúbory. Taktiež búrlivý rozmach siete Internet a služby World Wide Web vyvolal požiadavku po vhodnej technológii, ktorá bude schopná doručovať zložité dáta.

Pod pojmom objekt rozumieme logické zoskupenie príbuzných dát a programovej logiky, ktoré spoločne reprezentujú nejakú vec či osobu z reálneho sveta , napríklad zákazníka, zamestnanca, objednávku alebo výrobok. Jednotlivé dátové položky , ako je identifikátor (ID), meno zákazníka, atď. sa v objektovo orientovanom modeli nazývajú premenné a sú uložené v každom objekte . Objektovo orientované názvoslovie pozná aj pojem metóda, čo je časť aplikačnej programovej logiky, ktorá pracuje nad určitým objektom a realizuje nad ním určitú funkciu , napríklad kontrolu úverového limitu zákazníka alebo aktualizáciu jeho adresy. Najdôležitejším rozdielom objektovo orientovaného modelu oproti ostatným uvedeným modelom je, že k premenným môžeme pristupovať iba prostredníctvom metód. Tejto vlastnosti nazývame zapúzdrenie objektov.

Popísaná striktná definícia objektu platí pritom len pre objektovo orientovaný model. Všeobecný výraz databázový objekt, označuje akúkoľvek pomenovanú položku uloženú do objektovo orientovanej databázy (napríklad tabuľka, index alebo pohľad). A rovnako ako sa do sveta relačných databáz dostali princípy objektovo orientovaného programovania, našla sem svoju cestu aj používaná terminológia, aj keď často s menej presnou definíciou.

Obrázok 1.9 “Anatómia” objektu

Objekt zákazníka implementovaný do objektovo orientovaného modelu je schematicky znázornený na obrázku 1.9. Okolo jadra s premennými sú jednotlivé metódy zakreslené do kruhu, ktorý naznačuje princíp zapúzdrenia. Prakticky si objekt môžeme predstaviť ako atóm, v jadre ktorého sa nachádzajú premenné a v jeho “elektrónovom obale” sú metódy. Každý zákazník bude mať samostatnú kópiu celej štruktúry objektu , ktorú nazývame inštancia objektu – podobne ako by v systéme s otvorenými súbormi mal svoju vlastnú dátovú štruktúru záznamu o zákazníkovi.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že objektovo orientovaný model je neefektívny, pretože metódy a definície premenných je nutné ukladať redundantne, zvlášť pri každej inštancii. Tak tomu ale v skutočnosti nie je. Objekty sú usporiadané do hierarchie tried a spoločné metódy a definície premenných stačí definovať len na jednom mieste, odkiaľ ich zdedia všetci členovia rovnakej triedy.

Princípy objektovo orientovaného programovania majú také výhody, že sa nakoniec istým spôsobom dostali takmer do všetkých aspektov moderných počítačových systémov. I v systémovom registri Microsoft Windows je napríklad definovaná hierarchia tried.