Kurz monitoringu zložiek životného prostredia

• je z fyzikálneho hľadiska proces vysielania častíc (žiarenia) látkou, pričom najčastejšie ide o emisiu elektrónov. Podľa druhu dodanej energie sa rozlišuje medzi emisiou tepelnou (termoemisia), svetelnou, fotoelektrickou (fotoemisia), sekundárnou a autoemisiou.
• hmotnosť škodliviny, ktorá uniká zo zdroja (najčastejšie z komína) za jednotku času
  
• podľa zákona č. 137/2010 Z. z. o ovzduší - každé priame alebo nepriame vypustenie znečisťujúcej látky do ovzdušia
  

vytvorenie podmienok na iniciovanie dodatočného znižovania emisií, resp. navýšenia pod alebo nad určitý limit pre zdroje znečisťovania ovzdušia. V princípe je založené na myšlienke umožniť predaj „ušetrených“ emisií (množstva emisií, ktoré tvoria rozdiel medzi skutočnými vypustenými a individuálnou emisnou kvótou) prevádzkovateľovi, ktorý vypustil väčšie množstvo emisií než je jeho emisná kvóta. V celkovom meradle pre určitý región nedôjde ku zvýšeniu emisnej úrovne (Králiková et al., 2013).

vzťah medzi množstvom vypúšťaných emisií a veličinou charakterizujúcou množstvo produkcie alebo vstupných surovín. Hodnota emisného faktora je zvyčajne vyjadrená ako množstvo emisií, napr. v kg vztiahnuté na vhodnú vzťahovú veličinu, napr. 1 tonu vyrobenej pary pri parných kotloch (kg.t^-1). Zisťuje sa najčastejšie diskontinuálnym meraním emisií, niekedy prostredníctvom kontinuálneho monitoringu (Králiková et al., 2013).

najvyššia prístupná miera vypúšťania znečisťujúcej látky do ovzdušia zo stacionárneho zdroja alebo jeho časti vyjadrená ako:

• hmotnostná alebo objemová koncentrácia znečisťujúcej látky v odpadových plynoch,
• hmotnostný tok znečisťujúcej látky za jednotku času,
• limitný emisný faktor,
• emisný stupeň,
• stupeň odsírenia,
• tmavosť dymu.