Databázové systémy

Primárnou jednotkou ukladania dát v relačnom modeli je tabuľka, čo je dvojrozmerná štruktúra zložená s riadkov a stĺpcov. Každý riadok reprezentuje jeden výskyt entiny, ktorú tabuľka modeluje a každý stĺpec reprezentuje jeden atribút tejto entiny.

Proces prevodu entín z konceptuálneho návrhu do tabuliek v logickom návrhu sa nazýva normalizácia. Entina v konceptuálnom návrhu sa často premieta do práve jednej tabuľky v logickom návrhu, ale vždy tomu tak byť nemusí. Z dôvodu, ktorý poznáme práve z výkladu normalizácie, sa entiny často rozdeľujú do niekoľkých tabuliek a výnimočne sa taktiež niekoľko entín môže spojiť do jednej tabuľky. Na obrázku 2.5 je znázornený výpis tabuľky Objednávky.

Obrázok 2.5: Čiastočný výpis tabuľky Objednávky

Na tomto mieste je dôležité si zapamätať, že relačná tabuľka je len logickou záznamovou štruktúrou a že obvykle vo fyzickej vrstve neexistuje v skutočnej tabuľkovej forme. Databázový administrátor priraďuje jednotlivé tabuľky do súborov operačného systému z fyzickej vrstvy - tým sa vo väčšine relačných databázových systémoch hovorí tabuľkový priestor, a je celkom bežné, že do jedného tabuľkového priestoru umiestnime niekoľko tabuliek. Rozsiahle tabuľky môžu byť ale umiestnené do samostatného tabuľkového priestoru, alebo môžu byť dokonca rozdelené medzi niekoľko takých priestorov – hovoríme tu potom o delení. Databázový administrátor musí každej tabuľke v okamžiku jej vytvorenia priradiť jednoznačný (jedinečný) názov. Maximálna dĺžka názvu medzi rôznymi relačnými databázami sa líši a pohybuje sa od 18 znakov až po 255 znakov. Názov tabuľky by mal byť výstižný a mal by označovať entinu reálneho sveta, ktorú tabuľka reprezentuje.

Microsoft Access povoľuje v názvoch tabuliek a stĺpcov aj medzery, čo je však v rozpore so štandardami. Na viac, Microsoft Access, Sybase, Microsoft SQL Server povoľujú názvy zložené z malých a veľkých písmen, napríklad Rozpis Objednávok, zatiaľ čo Oracle, DB2 a iné databázové systémy vyžadujú zápis názvov len veľkými písmenami.